Šťastný nový rok!

Ciaoo!




Je tu deň, na ktorý sa veľa z nás teší, pre ostatných naopak obyčajný deň. Ja sa samozrejme teším, je to deň kedy si s kamarátmi nájdeme čas a naplánujeme si túto čarovnú noc na prelome dvoch rokov. V tento večer to žije, všetci si prajú všetko dobré a akosi sú na seba milší, ako aj celé predvianočné obdobie, čo však Silvestrom končí a opäť bude všetko po starom.

Tento rok sa chystáme s kamarátmi na rezort chatiek v zahraničí. Nemôžem sa dočkať až príde večer!
Jediné čo má hnevá, je tá zima, ktorá vyšla akurát na tento deň!
Avšak ako môj fashion úspech beriem to, že som zohnala koženku, ktorá je bohato zateplená z vnútornej strany a okolo krku ju zdobí hebká, odnímateľná kožušinka - dokonale podarená imitácia líšky.


Čo sa týka výberu kabelky, som celkom (ne)náročná. Musí vyzerať easy, elegantne, alebo kombinácia elegantne-športová, jednoducho musí to byť pre mňa tá najlepšia kabelka. To ale iba čo sa týka väčších rozmerov, pri crossbody kabelkách sa môj výber úplne líši. Tentokrát som volila veľkú kabelku, aby som mala po ruke lodičky a šampus, of course! :D


Pod koženkou mám overal, ktorý ma zaujal hneď na prvý pohľad najmä kvôli výstrihu na zadnej strane. Pomerne jednoduchý outfit som doplnila masívnym šperkom.

A čo Vy drahí čitatelia? Už máte svoj silvestrovský outfit? A ako budete sláviť Silvester Vy?
Píšte v komentároch, som veľmi zvedaváá! :)

Mimochodom! Prajem Vám všetkým šťastný Nový Rok, aby ste v ňom mali veľa zdravia, šťastia a splnených snov! :)

INDIA vol IV.

JA IMIGRANT


V predošlom článku - India vol III. ste sa mohli dočítať o mojom nevydarenom pokuse dostať sa z Indie domov na Slovensko a následnom označením ma za imigranta.



Dnes Vám napíšem čo som robila nasledujúce dni, kde som ich strávila a ako sa vyriešil môj problém v kauze imigrant.

Začnem tým ako som sa vlastne dostala z letiska.
Nemala som Indickú sim-kartu a s mojou slovenskou sa nikam nedalo dovolať. Cítila som sa ako niekde na konci sveta bez všetkých.
Napokon sa mi podarilo skontaktovať s priateľom. V prvom rade som mu oznámila že neviem či mám dostatok kreditu, nech zruší rezerváciu na víkend strávený v hotely v Bratislave a nadiktovala som mu číslo na bookera aby mu oznámil že v Indii ešte pobudnem a či by bol taký zlatý a došiel by po mňa na letisko.
Nejakú hodinku som si ešte poplakávala na lavičke pred letiskom. Potom sa tam zjavil spomínaný Roshko, ktorému moc nebolo do reči a Kejsy, ktorý sa opäť len usmieval, potľapkal ma po pleci a povedal: " Laura, úsmev, svet sa nerúti. To nejak vyriešime."
To boli presne tie slová, ktoré som v tej chvíli potrebovala počuť. Boli dve hodiny ráno a bookeri museli obvolávať čo sa dalo, ohľadom leteniek, právnikov, či ohľadom imigranta v dome.
Ako náhle toto všetko Roshko obvolal, chytil farbu a začal so mnou komunikovať,lepšie napísané si začal zo mňa strieľať: "Laura? Ešte si v siedmom nebi? Pretože na stupnici od 0 po 10 si myslím že si na úrovni mínus 18" a podobne. :D

Ako som prišla na apartmán opäť som sa zvítala s Petrom a Tomasom,ktorým sa hýbali kútiky pier a bolo vidno že na jazyku majú mnoho uštipačných poznámok avšak to si nechali na neskôr.
Poľutovali ma, skritizovali sme system a išla som do mojej prázdnej izby.
Hneď na druhý deň som mala casting, čo ma absolútne netešilo.Ale už ako poďakovanie bookerom za ochotu mi pomôcť, či opätovné uchýlenie ma do agentúry som nepovedala ani slovo. Nasledujúce dni som mala fotenia najmä s fotografkou, ktorá malá rozprávkové meno "Princy".Práca ma popravde aj celkom tešila, pretože moja myseľ bola naplno zamestnaná.






Popri práci som si odskakovala na imigračný úrad, kde som videla
množstvo ľudí rôznych národnosti, či náboženstiev. Prvý deň, keď som išla na imigračné som si dala záležať na čo najlepšom vzhľade. Šaty po zem, ramená samozrejme zakryté, vlasy vyčesané. Keď som vošla do čakárne medzi ľudí, ktorí už mali čo to na rováši,nechápala som, že práve s týmito ľuďmi, ktorých riešila imigračná polícia, mám byť na jednej lodi.Polonahé deti, turbany na hlavách, problémové správanie.Vôbec som sa nečudovala, že tak na mňa uhrančivo zazerali.
Mala som so sebou právničku, ktorá vyplnila za mňa všetky papierovačky, ale do vyšetrovačky som musela vkročiť sama. Mala som obrovský stres, už len preto či budem vedieť dostatočne administratívnu angličtinu. Nehovoriac o tom, že som ani len nemala tušenie čo ma v nasledujúcej miestnosti vlastne čaká. Všade boli vojaci a všetko bolo prísne kontrolované. Dostala som poradové číslo, posadili ma a povedali že mám čakať až pokým ma nevyzvú. Nasledovalo vypočúvanie u jedného pána, ktorý bol typický Američan.
Bol veľmi sympatický a trpezlivý.
Víza som mala s 12 dňovým prepadnutím a teda nasledovalo vypočúvanie čo som tých posledných 12 dní robila, chceli úplne detaily, akoby som bola nejaký zločinec. Takto som to vravela ešte ďalším desiatim ľuďom.
Napokon povedali, že zrejme to bol len omyl a teda by nemal byť problém ma pustiť z krajiny.
Avšak jednému pánovi sa niečo nezdalo a musela som prísť ďalší deň aj s bookerom.
Napokon uznali, že vážne nie som žiadny zločinec. "Už stačí len vyplniť pár papierov, urobíme nové víza" povedal milo pán s americkým vzhľadom.
Následne ma poslal ešte za jedným pánom, ktorý sedel za vysokým pultom. Mal prísny výraz, arogantne pretočil očami a rukou mi naznačil, že mám ísť k nemu. Hneď ako som pristúpila, pán sa postavil zo stoličky a spoza pultu sa naklonil na mňa.
Začal po mne kričať na celú miestnosť "myslíš si, že keď si modelka si niečo viac? žiadne také, hneď ťa deportujeme (slovo pre vysťahovanie z krajiny, bez možného návratu späť v budúcnosti) na Slovensko a do Indie a celej Ázie budeš mať už navždy zákaz !" Absolútne som nechápala prečo sa tak nado mnou vyvyšoval,pretože som vôbec nebola arogantná, drzá a ani slovo z úst  som predtým nevypustila. Začala som s ním pekne komunikovať, opäť nastalo vypočúvanie. Nakoniec sme sa skámošili. :D
(Milí čitatelia toto je rada odo mňa - komunikácia je tá najdôležitejšia vec.)
Dali mi nové víza s výstupom z krajiny 10. mája, čiže ešte ďalších 8 dní. Najemotívnejšia situácia na imigračnom naskytla, keď tehotná dáma (8.mesiac tehotenstva), černoška chcela opustiť krajinu, ale jej to nepovolili. Nemala sa teda ako dostať domov k svojej rodine a porodiť musela v Indii, hneď ako jej to oznámili sa psychicky zrútila. Začala kričať, revať a smiať sa zároveň. Odviedla ju záchranka.

Posledný deň som bola na prehliadke od rána, robili nám zaujímavé make-upy a účesy.
Po celej tvári a rukách som mala trblietka. Po prehliadke som sa na apartmán dostala zhruba o 22:00 a mala som hodinku na to aby som sa zbalila a najmä aby som zmyla zo seba trblietka. Zrejme by mi neprešiel takýto úlet na letisku. obzvlášť po predošlých problémoch s vízami. :D


Tentokrát som cestou na letisko nepremýšľala nad tým, či som niečo zabudla, alebo ako veľmi mi bude India chýbať/nechýbať. Jedine na čo som myslela bolo či mám pas, papiere potrebné k môjmu výstupu z krajiny a letenku.
Som na letisku, mám obrovský stres. Opäť vysvetľovanie ako je možné že som sa stala imigrantom. Dali mi letenku. Som najšťastnejšia na svete, aj keď som vedela že je to len začiatok toho letiskového bludiska. Ďalej nasledovalo imigračné,kde bolo 6 pultov.
Vybrala som si pult za ktorým sedel najviac sympatický pán a u ktorého sa rad hýbal najrýchlejšie.
"Dobrý deň madam" pozdravil ma pán s príjemným hlasom.
Podala som mu pas, papiere a pán sa len usmial a povedal "šťastný let".
Opäť som zacítila obrovskú radosť. Už len kontrola príručnej batožiny a som takmer na palube. To už nič nie je... príručnú batožinu mi kontrolovala vojačka, ktorá vyzerala až príliš prísne. Čo mi avšak nevadilo, pretože som v batožine nič v podstate nemala.
"Madam, máte tam zapaľovač. Vyberte ho a odovzdajte mi ho."
Vybrala som zapaľovač, ktorý som dostala od priateľovej mamky na narodeniny ako darček. Bol to zlatý zapaľovač.
"Pani,je to zapaľovač na plyn, stačí ak ho z neho vypustíte." Povedala som s kľudom.
Rozhorčená vojačka povedala " v žiadnom prípade Vás s ním na palubu lietadla nepustím!"
" Bol to darček a bez plynu nikomu nemôže ublížiť predsa, tak mi plyn vypustili aj vo Viedni."
Povedala som a hneď na to som si uvedomila, že som na letisku a hádam sa tu ohľadom zapaľovača. Hneď na to som povedala"nechajte si ho, chápem že je to v rámci bezpečnosti....." Do toho mi skočila ešte viac nahnevaná vojačka a povedala " Váš pas, prosím"
"Prosím? Vážne si zoberte ten zapaľovač."
"Váš pas, prosím." Opäť zopakovala vojačka.
Podala som jej pas a ona si začala z neho odpisovať informácie.
Začali sa mi hlavou premietať otázky " Čo ak nepoletím? Kde budem spať? Nemôžem znova zavolať bookerovi, že nič z toho, zas ma nepustili..."
Bojazlivo som sa opýtala "Takže nebudem dnes letieť?"
Vojačka sa na mňa ani len nepozrela a zakrútila hlavou čím vyjadrila "nie".
Skríkla som "niee! To nemôže byť pravda!" Zatočilo sa mi v hlave a odpadla som.
Následne bolo okolo mňa pár ľudí a pýtali sa ma či som v poriadku, postavili ma.
Predo mnou bola opäť tá istá vojačka z ktorej bol zrazu anjel a s úsmevom na tvári povedala "Ja som zle počula otázku,vy poletíte. Len si zapisujem adresu, kam Vám môžem tento zapaľovač poslať."
Cítila som sa akoby mi niekto udrel veľkou železnou tyčou po hlave.
Hlavne som už čakala na lietadlo a to ma nesmierne tešilo.
V poriadku som došla na Slovensko, kde som si ako prvé vychutnávala čerstvý vzduch.

Toto bol môj výlet v Indii. Nazvala by som to aj určitou životnou lekciou. Po takomto výlete si začnete vážiť veci ktoré sú pre Vás samozrejmosťou, ako napríklad voda, jedlo, mäkká posteľ, rodina...

ĎAKUJEM krásne za Vašu pozornosť! :)


Už čoskoro budete môcť vidieť na mojom blogu môj prvý look. :)

INDIA VOL III.

ODLET


Ciaoo! :)

Dnes Vám prinášam článok tretej o mojom živote v Indií.
V predchádzajúcom članku som Vám opísala prvý džob v Indii, sviatok Holí, ale aj adrenalín  v Indických uliciach.
Dnes Vám napíšem, prečo som si predĺžila pobyt o 10 dní v Indii.
„Nemôžem tomu uveriť! Skutočne odlietam? To je snáď sen!"
Skáčem a výskam v obývačke kde sme pred tým trávili spolu čas. Obíjmem Petra a Tomáša s tým, že sa čoskoro vidíme na Slovensku. Celá sa klepem od šťastia „ Roshan nemôžem tomu uveriť! Ja skutočne odlietam.“ Bol to môj booker ktorý sa usmieval pri slovách „Laura rýchlo mi podaj kufor, nestihneme let!“
Stojíme vo výťahu.Pri pohľade na mňa sa Roshan usmial „ Laura vidím že si v siedmom nebi.“
Nastúpim do auta a plne si uvedomujem, že je to posledná tak veľmi šialená jazda po indických cestách. Premýšľam či som nič nezabudla keďže sa tu zrejme tak skoro nevrátim, ak vôbec. Po čase premýšľania si uvedomím, že mi to je vlastne jedno znova som sa začala usmievať .
Moja posledná cesta, keď sa spätne na to pozriem...možno mi to aj začne chýbať. Ten každodenný boj o život už len keď idem do obchodíku vzdialeného 100m. Neustále frfľanie na čumiacích ľudí, ktoré Vás rýchlo omrzí  či utekanie pred sfetovanými  deväť ročnými deťmi. „Laura vidím že už nie si v siedmom nebi ale minimálne v osemnástom.“ Skočil mi do premýšľania Roshko. Nezmohla som sa na odpoveď, slzy šťastia za domovom sa vo mne hromadili čím ďalej tým viac. „ A sme tu Laura“ usmial sa Kejsy, booker ktorý bol večne pozitívne naladený. Vystúpila som z auta a naposledy objala Roshana so slzami v očiach „ ďakujem Roshan za všetko ,neverím ale prežila som“ taktiež objímem Kejsyho „ Laura bol to krásny čas strávený s tebou, buď aj naďalej tak vysmiatá.“
„Budem, sľubujem.“ S týmito slovami som ich opustila.



„Vitajte madam, gate č.1.“  Privítal ma ozbrojený policajt so sympatickým výrazom tváre. „Poprosím vašu letenku a pas madam.“
Klepajúc sa začínam hľadať pas, chvíľku mi to trvá. Po pár minútach podám pas aj letenku príjemne usmievajúcemu sa pánovi. Ten skontroluje letenku, fotku na páse a víza. Po pár sekundách opäť prehovorí  "vitajte na palube“ . Opäť sa mi vyčarí úsmev na tvári, pozorujem ceduľu s odletmi- Viedeň GATE L. Približujem sa k cielenému stanovisku kde vidím moju leteckú spoločnosť.
„Dobrý večer madam, kam cestujete?  Podľa Vášho výrazu tváre predpokladám že do raja.“ Povedala dáma stojaca za vysokým pultom. „Áno, do raja.“ Odpovedala som, keď mi v tom vyšla slza z oka. „ Idem do Viedne a odtiaľ na milované Slovensko. Za rodinou, za priateľom, jedlom, mäkkou posteľou, za bezpečím.“
Dáma za pultom sa zasmiala so slovami “poprosím Váš pas a letenku“
Chvíľu kontrolovala či je všetko v poriadku „moment, moment, moment“ vtedy nastala u mňa panika, celá som sa roztriasla“ čo sa deje? Nejaký problém?“
„Dávid“ skríkla na pána stojaceho neďaleko.
Ďalej nasledoval rozhovor v Indickom jazyku  a ja som len nechápajuc stála a rozmýšľala o čom asi tak môžu rozprávať, nikdy pred tým na kontrolu môjho pasu nebolo potrebných toľko ľudí.
„Madam, Vaše víza sú neplatné. Vypršala Vám dĺžka platnosti.“ Povedal veľmi súcitne Dávid.
Zmätene som vyhŕkla: „čo to znamená?! Nebudem letieť?! Čo sa deje, čo teraz?!
Dávid: „to neviem určite, všetko zistíme za chvíľu. Prosím poďte so mnou.“
Začala som ho nasledovať a ešte viac zmätená som kládla otázky:“ prečo? Ako je to možné? Ja tomu neverím! Ja musím odletieť! Však odletím?!
A nasledoval kútik s imigračným okienkom. Dávid komunikoval po indicky a teda som netušila o čo sa jedná. Následne mi podal pas so slovami „je mi ľúto“.
„Niee!!“ neveriacky som skríkla „ to akože nepoletííím?!“ a Dávid sa opäť súcitne pozrel na mňa a len pokrútil hlavou vyjadrujúc týmto gestom jasné NIE.
V tom momente mi spadla príručná batožina z pravej ruky a z ľavej mi spadla taška s notebookom.
Nevedela som stáť na nohách Dávid ma len pridržiaval a snažil sa ma ukľudniť  so slovami že všetko bude v poriadku.
„Nie Dávid, nič nebude v poriadku! Na tento deň čakám dva mesiace. Ja chcem ísť domov. Dávid vyrieš to prosím.“ Absolútne som netušila kto je ten pán zvaný Dávid,ale verila som, že môj vtedajší osud bol v jeho rukách.
Žiaľ môj problém nevyriešil, len ma odprevadil pred letisko. Sadla som si na lavičku, slzila a neveriacky som sa pozerala na pánov v uniformách držiacích v rukách samopaly, ktorí sa okolo mňa prechádzali. V hlave som si opakovala "Laura si imigrant".


A hľa moja fotka z pred letiska,
na ktorej vyzerám ako bezdomovec prosiaci o almužnu.
Čo v tej chvíli som ním aj v podstate bola.










Chcete vedieť kde som strávila posledné dni?
Skúste hádať v komentároch. ;)
Viac v článku India vol. VI

INDIA vol II.


ŽIVOT V INDII 

Ahojte! :)
V predchádzajúcom článku som Vám opísala let do Indie, predstavila som Vám krajinu kam vedie dno všetkých odpadkových košov, písala som o zbesilých jazdách autom aj o tom, ako sa každá z Vás môže stať hviezdou. Dnes Vám píšem o práci, o trápnom videoklipe, ale aj o super párty ;)


Byť modelkou v Indii ma bavilo.Na apartmáne som žila so Slovenkou Miškou a Češkou Kateřinou. Bola som šťastná že budem medzi svojimi, hoci som sa obávala aké budú namyslené a nekomunikatívne. Musím povedať, že lepšie kamošky som vychytať nemohla! Zažila som s nimi skutočne perfektné chvíle! :) S Kateřinou síce iba mesiac, ale s Miškou až dokonca.


Prvý deň a hneď džob? Všetky modelky sme bývali na jednom apartmáne. Bola to v podstate izba, so štyrmi spojenými posteľami a sluhom. V Nai Dillí (hlavnom meste Indie bolo takýchto apartmánov hneď niekoľko). Ešte som sa ani nestihla ubytovať a už mi na dvere apartmánu klopal booker so slovami: "Laura dnes máš svoj prvý džob o 21:00." Bola som nesmierne šťastná a moc som sa tešila. Prichystala som sa (sprcha, make-up) a pribalila som si všetko čo mi poradili (mega podpätky a mini plavky) :D
20:30- už čakám, pre istotu aby som nemeškala. Spolubývajúca Miška mi ohlásila, že na ten džob ide aj ona a ľahla si. "Tak to by si sa mala už asi aj chystať,nie?" čudujúc som sa spýtala.
Miška ma vysmiala a uviedla do reality. „Keď ti ind povie za 5 minút- to znamená že cca za hodinku.“
Keď ti povie presný čas tak to je posun väčšinou 1-2 hodiny, niekedy aj tri, alebo ti po štyroch hodinách oznámia že ten džob padá a máš voľno.“ Presne tak to bolo celú dobu počas pobytu v Indii. Super na tom bolo to, že som vždy všetko stihla a nečakalo sa na mňa, no zničujúce bolo samotné a večné čakanie :(
Z apartmánu sme vyrazili o 00:00 a išli sme ešte po modelky z druhého apartmánu (asi na koniec sveta, pretože cestou sme asi 6krát havarovali a nespočetne veľa krát sme zablúdili. Vytočené modelky, zhúlený vodič a ja, v strede zadného sedadla rozmýšľajúc o tom ako zvládnuť všetky situácie, ktoré ma čakajú. 

Viete čo vznikne keď sa stretnú štyri modelky z Európy, jedna indka a traktor?
Klip indického rapera :D
Ideme s Indickou modelkou na aute a ona nám ide poukazovať svoju krajinu. Modelky sú šťastné a robia si selfie na aute. Ona sa zamiluje do Inda (speváka). Vezú sa spolu na traktore, ktorý krúži okolo stromu. Modelky sú opäť šťastné a robia si selfie aj na traktore. Sen každej ženy-neskutočne romantické -_-

V kútiku duše dúfam, že klip nebude mať úspech a nik to neuvidí. (kto ho chce vidieť, píšte do komentu aby som Vám ho mohla osobne poslať) Avšak tie dorezané nohy po tanci v črepinách a moju gigantickú hrču na hlave po páde keramickej gule na moju hlavu v klipe neuvidíte.
Toto bol krst Indiou – natáčalo sa 21 hodín vkuse.

Holí je hinduistický sviatok jari. Je to sviatok farieb a uctievania bohov. To je presne to, čo vidíte v reklamách na Indiu a chcete tam hneď ísť. Nečudujem sa Vám, týmto si ma India získala.
Šéf modelingovej agentúry v Indii nás zobral na V.I.P. párty, kde som sa spoznala s modelkami/modelmi z iných agentúr. Pripomínalo mi to niečo na štýl Projekt X, až na to že toto bolo oveľa lepšie, všetci sme boli od farieb, vonku bolo horúco, hral DJ a všetci sme sa neskutočne bavili.



Nový druh športu? Ako ste určite počuli, India je pre ženy nebezpečná. Spomínam si na jeden webshooting (to je fotenie produktov na internetové obchody), kde ma chcel uniesť jeden muž. Našťastie si to včas všimol SBSkár.
Podobných situácií bolo viac.
Neviem prečo,ale najviac ma dojalo keď nás večer prenasledovala skupinka siedmich detí a hodili si párkrát aj kameňom, až sa dostali do takej blízkosti, že nám stúpali po topánkach. Všetky deti mali vreckovky pri nose a fetovali riedidlo. Báli sme sa čoho sú schopné. Potom si nás zastali nejakí muži, skríkli niečo v Hindi jazyku a tie deti odišli, ale ako sme vyšli z obchodu, stále nás čakali za rohom. Rýchlo sme utekali na apartmán, kde nikto nebol a my sme nemali kľúč deti utekali za nami a stáli pod apartmánom. Vtedy som sa skutočne bála čo príde, keď som počula výťah tak som len netrpezlivo čakala. Našťastie z výťahu vystúpili chlapci z apartmánu.
Slza šťastím vybehla mi.













Vypísala som dosť mínusov, na druhej strane India má krásne miesta!
Nádhernú kultúru a zvyky. :)
A ak chcete vedieť, prečo som si „výlet“ v Indii predĺžila o 10 dní, čítajte aj môj ďalší článok už čoskoro. Zatiaľ môžete v komentároch tipovať ;)
Ďakujem ♥

INDIA


Moje blízke okolie vie, že som sa prednedávnom vrátila z pracovnej cesty, ktorú som absolvovala kvôli modelingu. V ňom sa pohybujem už niekoľko rokov. Je to neustály zhon, málo spánku a problémy vyhovieť klientom z módnej branže. Na druhej strane je na tom najlepšie to cestovanie a spoznávanie stále nových ľudí. Nikdy som o tom nepísala, no keď sa ma už 150ty človek opýtal „Ako bolo v Indii?“, dala som mu len adresu na tento môj blog ;)

Začnem úplne od začiatku – Jar 2015.

Mala som požiadavku letieť priamo, keďže také dlhé lety vždy zaváňajú stratením sa na gigantickom letisku, nestihnutím letu a nocovaním na letisku. Samozrejme ako zvyčajne, ani tento krát to nebolo také easy. Najprv odlet z Moskvy a nie z Viedne...prebookovanie ne let z Viedne ale o deň neskôr...a už sa to rúcalo. Čakám na odlet, lúčim sa s priateľom.
Prvé slzičky sú na svete. To predsa zvládneme, veď existuje skype. To je len 80 640 minút, 1 344 hodín, 56 dní, 8 týždňov od seba. Každopádne dva mesiace nám zneli najlepšie :D
Ideme na to! Letím do Frankfurktu! Tu čakám osem hodín, kde sa pristavilo pár ľudí pri mne a pýtalo sa ma rôzne otázky. Snažila som sa odpovedať čo najmenej. Poradím Vám, že najlepšie je neodpovedať vôbec. Jeden pán ma začal otravovať.
„ Ako sa voláš?“
„Prepáč, ale nerozprávam sa s cudzími.“
„Ako sa voláš.“
„Nepoviem.“
„Voláš sa nepoviem?“
„Áno.“
„Tak áno, alebo nepoviem?“
„Nepoviem.“
„Hm, pekné meno.“
„Ďakujem, mamka vybrala.“
„Vidím, že sa nemáš chuť rozprávať.“
„Bingoo.“
„Tak ja pôjdem a zabudnime na túto konverzáciu.“
„Akú konverzáciu.“
A chlapec v sekunde zmizol. A ešte jeden úryvok z rozhovoru s Rusom.
„Ty si Slovenka a ešte nemáš dieťa?“
„Prečo by som mala mať dieťa? Mám len 20 rokov.“
„Som počul, že tam majú dievčatá deti už v 15tich-16tich.“
:D
Sedím v lietadle a prvá psychická tieseň je tu! Po ľavej strane sedí starší pán s turbanom na hlave, ktorý ma doslova zabíjal pohľadom. Na ten pohľad snáď ani nezabudnem. Priateľ mi dal pre istotu dlhý šál, ktorý som si hneď omotala okolo hlavy a snažila sa zapadnúť medzi ostatných pasažierov :D Márne. Farba mojej pleti bola o pár odtieňov bledšia. Čo sa nedá povedať o cestovaní naspäť, kedy som už bola pekne opálená. Len si tak v kľude letíme, keď ma uprostred noci zobudilo hlásenie kapitána:„ Drahí pasažieri, musíme núdzovo pristáť! Pokazilo sa nám lietadlo!“ . V hlave sa ukľudňujem a myslím na to či som sa so všetkými dostatočne rozlúčila :D Štyri hodiny sme stáli, kým opravovali lietadlo. Vzlietame. Zbytok cesty som znovu prespala :D
Kultúrny šok. Počuli ste, že v Indii je špina a neporiadok? Ak ste tam neboli, ani si nebudete vedieť predstaviť aký veľký neporiadok tam je. Tam neexistujú odpadkové koše- možno tak v domácnostiach, ktorých tam aj tak nie je veľa. 90% ľudí tam žije v slumoch. (Niečo ako vo filme milionár z chatrče) :(
Chcete byť stredobodom pozornosti? Navštívte Indiu. Jednoducho „biely“ človek sa tam často nevidí. Čo pochopíte v momente, keď sa kvôli Vám niekto vysype na motorke s hlavou otočenou na Vás. Toho sa však nebojte. Dopady do kopy plnej odpadkov sú bezpečné ;)
Pred letisko po mňa prišli bookeri (to sú takí páni, ktorí sa snažia zohnať modelke prácu a zarobiť na nej čo najviac) Títo boli aspoň tak o tri hlavy nižší a vyzerali na 17 rokov. „Ako Vám mám veriť že ste to vy?“ Opýtala som sa. „Laura, nič iné ti neostáva. Nastúp!“. Po pár minútach strávených rýchlou a zbesilou jazdou v Škode Fabia (áno, aj také auta tam majú a sú tam veľmi obľúbené) som sa spýtala šoféra či má vodičák. Pousmial sa. Ako som neskôr zistila, mať vodičský preukaz sa v tejto časti sveta moc nenosí. Platí tam pravidlo ako od Boba Marleyho: No accident – no problem (žiadna dopravná nehoda, žiadny problém)
Každopádne sa tam jazdí trochu inak ako tu. Haváriu som zažila neraz a veta „skoro sme havarovali“ bola na dennom poriadku. Po čase sa už večerné kecanie o tom aký mal kto deň riešilo štýlom:„ Aký si mala deň?“ „ále, v pohode, nič nové, bla bla bla...havarovali sme, bla bla bla...“. :D
V skratke
Všetky letiská (okrem tých slovenských kde stretnete maximálne pripitú Judíniovú) - sú hniezda plné najčudnejších ľudí a to rovno z najrôznejších krajín sveta
Teroristov na letisku sa nebojte – pretože tam každý vyzerá ako terorista
Indiu založili asi pred 9000 rokmi - dvojmetrovej vrstve odpadkov
V Indii na verejnosti nenoste vyzývavé oblečenie – v Indii to muži berú inak ako sú tí naši zvyknutí
V Indii si nekupujte auto – bude rozbité
Pokračovanie môjho šialeného dobrodružstvá v Indii nájdeš v článku INDIA, časť druhá – ŽIVOT V INDII (už zajtra! :)